Sokrates


Sókrates alebo Sókratés alebo Sokrates (starogr. Σωκράτης – Sókrates/iný prepis: Sókratés, * asi 469 pred Kr., Atény – † 399 pred Kr., Atény) bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.

Sokrates bol synom sochára Sofroniska a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberal filozofiou prírody a matematikou, ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom Anaxagora. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmi dialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako moralista a politik, pokúšal sa o reformu demokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z Platónových dialógov, zo Spomienok Xenofonta a z krátkych zmienok u Aristotela. Jeho najznámejší výrok bol οἶδα ουδὲν εἰδώς ([oida ūden eidōs] – „viem, že nič neviem“). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.

Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.

Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať, čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, ktorý zastáva princíp rozumovej argumentácie.

 

Život a osobnosť

Napriek tomu, že sa Sokrates zaraďuje medzi najväčších starogréckych filozofov, je pravdou, že s určitosťou môžeme o ňom povedať len to, kedy zomrel. V roku 399 pred Kr. bol odsúdený aténskym súdom na smrť pre bezbožnosť a marenie výchovy aténskej mládeže. Jeho obžaloba bola založená na obvinení z pohoršovania mladých najmä svojou neverou v aténskych bohov. Platón, jeho žiak, sa však vo svojom diele Obrana Sokratova snažil ukázať, že na pozadí Sokratovho odsúdenia stojí nenávisť voči jeho politickým prejavom. Sokrates bol totiž proti aténskej demokracii, a práve demokrati po uchopení moci vykonštruovali spomínané obvinenie. Určiť čas narodenia Sokrata je možné opäť len vďaka Platónovi, ktorý píše, že Sokrates mal vo chvíli vykonania trestu smrti asi 70 rokov. Preto rok narodenia kladieme do obdobia rokov 470–469 pred Kr.

Sokratovými rodičmi bol otec sochár a matka pôrodná babica alebo práčka šiat. Pravdepodobne bol dvakrát ženatý; jeho prvou manželkou bola Mirta a druhou Xantipa, pričom mal tri deti.[1] Svoj život prežil v Aténach, z ktorých odchádzal len pri účasti na vojenskom ťažení. Takto sa zapojil do troch známych bitiek pri mestách Potideya, Anfipoly a Delio. Neúspešných bojovníkov neodsudzoval, ba naopak – vyjadroval nesúhlas s trestom smrti pre týchto porazených, ktorí boli obvinení, že po námornej bitke nepochovali svojich mŕtvych. Sokrates však k neúspešným určite nepatril, bol odvážny a silný, ktorý dokázal vydržať aj zimu naľahko oblečený. Podľa Platóna bol svojím spôsobom príťažlivý a výnimočný, takže v ňom vo svojich dielach koncentroval najlepšie a najmúdrejšie myšlienky. Tiež však popisuje, že bol fyzicky nepekný, pričom jeho opis umožnil neskorším autorom vytvoriť známe Sokratove umelecké zobrazenia.

Jacques-Louis David: Smrť Sokrata

Sokratova účasť na ťaženiach nebola náhodná – po dosiahnutí základného vzdelania bol vychovávaný k fyzickej zdatnosti. Zaoberal sa však aj hudbou, gramatikou, geometriou a aritmetikou. Mal silné morálne kvality – bol známy svojou čestnosťou, nepodplatiteľnosťou v spoločenských funkciách a dôsledným dodržiavaním svojich povinností.

 

Názory na Sokrata

Ernst Cassirer: Nikdy neútočí na teórie svojich predchodcov, ani ich nekritizuje; jeho zámerom nie je vypracovať nové filozofické učenie. Všetky predchádzajúce problémy uňho nadobúdajú nový význam, lebo ich zasadzuje do nového myšlienkového rámca. Jeho pozornosť plne absorboval teoretický záujem o človeka. Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne antropologická.[2]

 

Sokrates a kresťanstvo

Sokratova smrť je považovaná za mučenícku. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, že kresťanstvo si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bola mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí pred Kristom. Vo svojej druhej Obrane z rokov okolo 150 – 160 po Kr. písal Justin Mučeník o Sokratovi ako o kresťanovi pred Kristom.

Sokratovský dialóg (gr. Σωκρατικός λόγος alebo Σωκρατικός διάλογος) je literárny štýl prózy, ktorý sa vyvinul v Grécku na prelome 5. a 4. storočia pred Kr. Zachoval sa nám v dialógoch Platóna a niektorých dielach Xenofóna, v ktorých rečníci diskutujú o morálnych a filozofických problémoch používajúc pri tom sokratovu metódu. Sokrates je v nich často hlavnou postavou.

Okrem Platóna a Xenofóna písali sokratovské dialógy aj Antisténes, Aeschines z Fétosu, Faidón z Elidy, Eukleides z Megary, Šimon obuvník, Teokritos a Aristoteles. Cicero napísal v latinčine podobné dialógy rozoberajúc v nich filozofické a rečnícke problémy (napríklad De re publica).

 

Citáty

Drž sa práce, na ktorú stačíš, a nepúšťaj sa do takej, ktorá prevyšuje tvoje sily a schopnosti.

Chcem od žiaka viac, ako peniaze. Chcem, aby žil tak, ako ho učím.

Koľko je vecí, ktoré nepotrebujeme.

Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najskôr sám sebou.

Kto sa vie zbaviť prebytočného, je najbližšie k bohom.

Najpriamejšia cesta k sláve je tá, keď sa človek snaží byť naozaj taký, za akého chce byť pokladaný.

Nie je choroba milovať, ale nemilovať.

Radosť musíme čerpať zo seba, nie z iných.

Skutočná múdrosť je poznanie vlastnej nevedomosti.

To, čo chceme povedať, by malo prejsť tromi bránami: bránou pravdy, bránou dobroty, bránou úžitku. Ak to, čo chceš povedať, nie je pravdivé, dobré ani užitočné, potom je lepšie nechať si to iba pre seba.

Podobné: * Pri prvej bráne sa spýtajme: „Sú moje slová pravdivé?“ Ak áno, dovoľme im prejsť; ak nie, vráťme ich späť. Pri druhej bráne sa spýtajme: „Sú potrebné?“ A napokon pri poslednej bráne sa spýtajme: „Sú láskavé?“ (Eknath Easwaran)

Viem, že nič neviem.

Scio me nihil scire. (la)