Siedmi mudrci


Siedmi mudrci sú myslitelia, ktorí začínajú dejiny starovekej Gréckej filozofii a kultúry. Títo siedmi mudrci boli veľmi uznávaní, pretože vyslovili pár slávnych výrokov. Siedmi mudrci v svojich časoch predbehli dobu, čo urobilo prevrat aj vo viacerých smeroch. V dnešnej dobe už málokomu hovorí niečo „siedmi mudrci“, no v dávnej histórii to tak nebolo. Niekde sa môžeme stretnúť aj s výrokom „predsokratovská filozofia“, čo označuje ten istý výrok „siedmi mudrci“.

 

Siedmi mudrci a ich výroky:

1. Solón z Atén           – Ničoho príliš / Všetkého veľa škodí
2. Chilón zo Sparty     – Poznaj sám seba
3. Táles z Milétu          – Istota všetko zruinuje
4. Bias z Prieny           – Príliš veľa robotníkov pokazí prácu/Príliš veľa kuchárov presolí polievku
5. Cleobulus z Lindu   – Miernosť je najvyšší statok
6. Pittakos z Mytilény  – Poznaj svoju príležitosť
7. Periander z Korintu – Prezieravosť vo všetkom

 

Predsokratovská filozofia alebo raná grécka filozofia alebo ziedkavo predatická filozofia je prvá etapa vývinu gréckej filozofie v období, kedy ešte centrom hospodárskeho a ideologického zápasu neboli Atény (Atika), ale bohaté mestá gréckych kolónií. Predstavitelia tejto filozofie sa nazývajú predsokratici.

Predsokratovská filozofia je prvé obdobie rozvoja európskej filozofie. Prekonáva dovtedy dominujúci mytologický výklad sveta, pričom sa usiluje o odhalenie jednotného základu, počiatku všetkého jestvujúceho. Ústredným problémom teda bol problém pralátky, prapôvodcu všetkého jestvujúceho, počiatku (arché), základného prvku (stoicheion). Prvé známe riešenie tohto problému podal Táles Milétsky: podľa neho je touto pralátkou voda.

Pre prvé filozofické školy, milétsku (Táles, Anaximandros, Anaximenes) a efezskú školu (Herakleitos, Kratylos), bolo typické, že tento základ sa im javil ako majúci konkrétnu povahu – oheň, voda, vzduch a bol podľa nich bytostne dialektický.

Pytagorejci prišli s ideou, že základom sveta je neobmedzené a obmedzené (tvar, forma, číslo).

Eleatská škola (Xenofanes z Kolofonu, Parmenides, Zenón z Eley) prišla s kritikou dialektiky bytia a jeho mnohosti a zdôvodňovala prísny monizmus bytia (Jedno), ktoré musí byť v súlade so závermi čistého rozumu, prísne nedialektické, bez akejkoľvek zmeny a pohybu. Poeleatská prírodná filozofia (Empedokles, Anaxagoras, grécki atomisti) je do určitej miery syntézou iónskej filozofie a eleatskej filozofie: uznávala reálnosť mnohosti na bytostnej úrovni (korene vecí u Empedokla, semená vecí u Anaxagora, atómy u atomistov) a reálnosť pohybu. Sformoval sa tu pluralistický filozofický výklad sveta.

„Predsokratici majú zvláštne čaro, ktoré spočíva v začiatkoch. Je nesmierne ťažké pochopiť ich objektívne. Preto sa treba pokúsiť zbaviť akéhokoľvek filozofického vzdelania, ktoré nám v bežných myšlienkových a jazykových obratoch zakrýva bezprostrednosť. U predsokratikov sa vypracováva myslenie z náhľadu pôvodnej skúsenosti bytia […] Pretože sa nám zachovali len zlomky, zvádza to takmer každého interpreta k tomu, aby si tam niečo pridal. Všetko je tu plné záhad.“ (Karl Jaspers, Úvod do filozofie)