Agathokles
Starogrécky logik Agathokles sa pred svojimi žiakmi chválil, že je jediným a prvým logikom v Aténach.
Demonax, ktorý šiel okolo, si ho vypočul a spýtal sa ho:
– Ak si jediný, ako môžeš byť prvý? Ale ak si prvý, môžeš byť jediný?
Agathokles si zahalil tvár a tridsať dní sa v meste neukázal.
Achard
Marcel Achard vysvetľoval dôvody rozvodu známej herečky:
– Ona má priateľa. On má priateľku. Je to teda rozvod z
naozajstnej lásky.
*
Acharda sa pýtali, čo si myslí o lži. Odpovedal:
– Lož má nepredstaviteľné stupňovanie:
– prvý stupeň – lož
– druhý stupeň – diplomacia
– tretí stupeň – štatistika.
*
Francúzsky dramatik Achard sa takto vyjadril o začiatkoch svojej literárnej kariéry:
– Stal som sa známym dramatikom, pretože som bol veľmi škaredý. Ako mládenec som nemal odvahu vyznávať lásku ústne, a tak som to robil výhradne písomne. Keďže som zvyčajne nedostával odpoveď, predstavoval som si, čo by mohla obsahovať. Tak vznikal jeden dialóg za druhým a to bola moja divadelná škola.
Achmadulinová
Čo je to láska? – spýtali sa Belly Achmadulinovej.
– Pozerať sa s mužom na futbal, aj keď tomu sama vôbec nerozumiem, – ;odpovedala poetka.
Albert
Knieža Albert, zať Márie Terézie a miestodržiteľ Uhorska, bol veľkým milovníkom bratislavského vína. Keď raz ochorel, cisárovná mu poslala z Viedne slávneho lekára. Keď ho lekár vyšetril, zakázal mu akékoľvek liehové nápoje. O tri dni neskôr sa lekár znova ohlásil u kniežaťa a spýtal sa ho:
– Dúfam, Vaša jasnosť, že ste poslúchli moju radu a nepili ste liehové nápoje.
– Áno, poslúchol som.
– Je to jediný spôsob, ako si predĺžiť život, Vaša jasnosť.
– Tušil som to, – povedal knieža Albert.
– Ešte nikdy som totiž nemal také dlhé dni, ako boli tie tri posledné.
Alcybiades
Aténskeho politika Alcybiadesa (5. stor. pred n. l.) sa priateľ spýtal:
– Prečo sa spúšťaš s hetérou Lais? Veď ťa vôbec nemiluje!
– Ani víno a ryby ma neľúbia, a predsa mi chutia!
Aleš Mikuláš
V čase, keď Mikuláš Aleš ešte iba začínal, priniesol pražskému nakladateľovi zopár svojich obrázkov. Nakladateľ mu osobne vyplatil honorár, pričom mu odrátal niekoľko zlatiek zo staršej zálohy. Medzitým mu povedal:
– Nedávno som bol svedkom sporu dvoch pánov. Jeden tvrdil, že sa hovorí Aleši, druhý len zasa, že je správnejšie Alši. Vy by ste to mali vedieť najlepšie…
– Akože aj viem! Treba ma volať Alši kvôli veršu: Tady, pane Alši, záloha je další!
Nakladateľ pochopil a zálohu mu vyplatil.
Alexander Veľký
Kráľ Alexander Veľký raz kritizoval piráta pre jeho nečisté remeslo. Pirát sa nad jeho rečami len pousmial a odvetil:
– Je to pravda, že ma ľudia volajú pirát. Je to však len preto, lebo mám len jednu loď. Keby som mal celú flotilu, volali by ma dobyvateľ.
Alexandrov Griqorij
Po premiére filmu Volga, Volga bola veľká recepcia v Kremli Bol na nej aj Stalin. Josifovi Vissarionovičovi sa film režiséra Griqoriia Alexandrova s hlavnou predstaviteľkou Lubov Orlovovou (inak manželkou režiséra) nesmierne páčil. Stalin podíde k tvorcom, blahoželá im k filmu a zrazu sa spýta:
– A povedzte, Lubov Petrovna, váš muž vás bije“
– A to už ako, súdruh Stalin!
– Azda vás za celý život ani raz neudrel?
– No, možno, raz, aj to len zo žartu… – hovorí Alexandrov, ktorého dojemná oddanosť manželke bola všetkým známa.
– Nuž, tak mu povedzte, – hovorí Stalin, obracajúc sa na Orlovovú -ze ak vas ešte raz udrie, obesíme ho…
– Ako to, súdruh Stalin? Za čo?!
– Za čo? – vraví vodca. – Nuž za hrdlo!
Alfonz XIII.
Španielsky kráľ Alfonz XIII. sa raz spýtal vojakov svojej gardy, či by ho počúvli, keby im rozkázal namieriť naňho zbraň a vystreliť. Traja odpovedali bez váhania kladne, až štvrtý vyhlásil, že by na kráľa nestrieľal.
– Výborne, chlapče! – zvolal natešený kráľ‘.
– Konečne som našiel jedného, čo si viac váži život svojho kráľa ako vojenské povinnosti. Ale povedz mi, prečo by si na mňa nevystrelil?
– Lebo som trubač!
Alfvén
Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku v roku 1970 sa stal Švéd Ölot Göste Alfvén. Zazvonil u neho doma telefón. Oznamovali jeho manželke, že je nositeľom Nobelovej ceny. Tá sa rozčúlila:
– Prečo mi telefonujete tak skoro ráno. Hádam si nemyslíte, že zobudím svojho muža len preto, že dostal Nobelovu cenu?
Ampére A. M.
Slávny francúzsky fyzik a matematik André Ampére mal ustavične plnú hlavu rôznych myšlienok, a preto bol veľmi roztržitý. Keď ho niečo mimoriadne oslnilo, písal svoje vzorce a výpočty na všetko, čo bolo po ruke.
Raz večer pri prechádzke po parku uvidel odrazu čiernu tabuľu, nuž vytiahol z vrecka kriedu a začal na nej čosi počítať. O chvíľu sa však tabuľa dala do pohybu. Ampére vykročil za ňou, usilujúc sa dokončiť svoj výpočet, ale tabuľa sa pohybovala rýchlejšie a rýchlejšie a starý vedec musel za ňou utekať.
Keď však konečne zastal a lepšie sa zadíval, musel sa aj sám zasmiať. Čierna tabuľa, ktorú počmáral svojimi číslami, bola totiž bočnicou veľkého koča.
*
Istý zlomyseľník chcel raz nazlostiť francúzskeho fyzika Ampéra a spýtal sa ho:
– Koľko je trikrát štyri?
– Ak k tomu pridáme vašu osobu, je to presne 120, odvetil Ampére.
Andersen
Hans Christian Andersen bol známym tým, že sa neveľmi staral o svoje oblečenie. Raz ho zastavil akýsi známy a vraví mu:
– A to, čo máte na hlave, má byť klobúk?
Nato Andersen s dobromyseľným úsmevom odpovedal:
– A to, čo vy máte pod klobúkom má byť hlava?
Aristopos
Istý sedliak požiadal filozofa Aristopa, aby jeho syna vyučil vedám. Keď filozof vyslovil čiastku, ktorú požaduje za vyučovanie, sedliak sa zarazil.
– Toľké peniaze, veď za to by som si mohol kúpiť somára.
– Tak si ho kúp, povedal Aristopos – a budeš mať doma dvoch.
Aristotel
Gréckeho filozofa Aristotela sa spýtal jeden z jeho žiakov, prečo má človek desať prstov, dve uši, ale iba jedny ústa a jeden jazyk.
Odpovedal:
– Lebo človek musí desať ráz toľko pracovať, ako zje a dva razy toľko vidieť i počuť, ako by mal povedať.
*
Raz prišiel k Aristotelovi, najväčšiemu učencovi antického Grécka, vychovávateľovi Alexandra Macedónskeho, klebetný človek.
– Koľko berieš za vyučovanie rečníckeho umenia?
– Od teba dvakrát toľko ako od ostatných!
– A to už prečo?
– Nuž preto, lebo s tebou budem mať dvojakú prácu. Skôr, než ťa naučím rečniť, budem ťa musieť naučiť mlčať.
*
Aristoteles poradil svojmu žiakovi Alexandrovi Macedónskemu:
– Nikdy nevyzrádzaj svoje tajomstvo naraz dvom ľuďom. Keď sa tajomstvo vyzradí, nemôžeš zistiť, kto z nich ho vyzradil. Keď dáš oboch mučiť, veľmi ukrivdíš tomu, kto ho nevyzradil. A ak obom odpustíš, nepreukážeš nič dobré tomu, kto tajomstvo udržal.
Auber Daniel
Významný francúzsky skladateľ Daniel Auber sa stretol s Richardom Wagnerom, ktorý pricestoval do Paríža.
– Viete, – povedal Auber s úsmevom, – potreboval som tridsať rokov, aby som sa presvedčil o tom, že nemám nijaký hudobný talent.
– A potom ste sa zriekli hudby? – spýtal sa Wagner.
– Nie. Čo to hovoríte! Vtedy som už bol slávny!
Bagar Andrej
Keď režisér Martin Frič nakrúcal film o Jánošíkovi, rolu grófa Révaya zveril Andrejovi Bagarovi. Pri nakrúcaní exteriérov kdesi na Liptove si Bagar raz osedlal koňa a v kostýme a maske si šiel zajazdiť. Obďaleč ho zastavil akýsi pán, ktorý prichádzal z neďalekého gazdovstva.
– Čože to tu robíte? – spýtal sa Bagara.
– Filmujeme Jánošíka.
– A vy v tom kostýme?
– Ja hrám grófa Sándora Révaya.
– Grófa Révaya? A aká je to postava?
– Viete, to vám bol všemocný pán v Liptovskej stolici, krutý tyran, ktorý poddaných zdieral, mučil, na dereš posielal. Skrátka, zlosyn.
– No ďakujem, – povedal pán a dodal: – Prepáčte, ešte som sa nepredstavil – som tunajší veľkostatkár gróf Révay…
Balzac Honoré de
Francúzsky spisovateľ Balzac bol v mladosti veľmi chudobný. Nebolo týždňa, aby nenavštívil svojho nakladateľa so žiadosťou o preddavok, ktorý vždy dostal. Až raz, keď prišiel k nakladateľovi, zastavil ho v predsieni sluha a povedal mu:
– Ľutujem, ale pán dnes neprijíma.
– To nič, – odvetil Balzac s úsmevom – hlavné je, že dáva!
*
Balzac mal neustále finančné problémy. Raz mu jeden z jeho veriteľov povedal:
– Nemôžem už ďalej čakať! Zajtra musím vyplatiť veľký dlh!
Spisovateľ sa naňho prekvapene pozrel:
– Ako si to vlastne predstavujete? Vy robíte dlhy a ja ich mám platiť?
*
Istá mladá dáma chcela vedieť názor francúzskeho spisovateľa Balzaca na problém manželskej nevery.
– Zaujíma vás to rýdzo teoreticky, alebo skôr praktický?
Dáma odvetila, že skôr prakticky.
– To mate veľké šťastie, pretože teoreticky je nevera jednou z najväčších ohavností, ale prakticky vždy stojí za úvahu.
*
Jedného dňa poúča Balzac svojho sluhu:
– Lož je najodpornejšia zo všetkých zlých ľudských vlastností!
– Áno, pane!
– Pamätajte si raz navždy, že človek nikdy nemá klamať svojho blížneho!
Sluha sa zamyslel a vraví:
– Prečo mi teda prikazujete, aby som vždy, keď zazvoní exekútor, povedal, že nie ste doma?!
– Exekútor? – rozčúlil sa Balzac.
– Toho predsa nemôžeme rátať medzi našich blížnych!
*
K Balzacovi prišiel na návštevu jeho známy a zbadal, že spisovateľ je veľmi bledý a smutný.
– Čo vám je? – spýtal sa znepokojene.
– Mne nič, – odvetil Balzac, – ale práve pred chvíľou zomrel otec Goriot!
*
Slávny spisovateľ Balzac podaroval istej priateľke svoju knihu a na prvú stranu jej napísal venovanie. Po rokoch objavil slávny spisovateľ tú istú knihu so svojím autogramom v jednom z parížskych antikvariátov, pričom cena bola veľmi nízka. Keď sa veľmi začudovaný a rozladený spýtal na to kníhkupca, ten iba namrzene zašomral:
– Máte pravdu, mohol by som knihu predať aj za oveľa vyššiu cenu, keby nejaký hlupák nebol tak dočarbal prvú stranu!
*
Spisovateľ Balzac veľmi rád jedával. Raz, keď cestoval po Francúzsku, ocitol sa v akejsi krčme. Zavolal si majiteľa a spýtal sa ho:
– Máte niečo na jedenie?
– Pravdaže. Máme bohatý výber jedál. Môžem vám ponúknuť úhora, pstruha, vajcia na tvrdo, omeletu, šunku, bôčik, salámu, syr…
– Výborne, – potešil sa Balzac.
– Prineste mi to!
*
Balzaca často prenasledovali veritelia. Raz skoro ráno mu ktosi klopal na dvere. Balzac vedel určite, že to bude niekto z veriteľov, preto na búchanie reagoval:
– Nie som doma!
– Ste! – ozval sa hlas za dverami, – lebo tu máte vyložené topánky!
– Odišiel som v papučiach, – oponoval spisovateľ.
Bel Matej
V istej uhorskej spoločnosti chceli slávneho slovenského rodáka Mateja Bela ponížiť a spýtali sa ho, ako sa zo svojej očovskej chudoby dostal na štúdia a vypracoval sa až na svetoznámeho polyhistora. Mateja Bela však otázka nezaskočila a odvetil:
– Keď som mal asi štyri roky, spadol som doma v Očovej z čerešne rovno na hlavu. A keď otec, ktorý ma ratoval, videl, že žijem, zaniesol ma mamke do náručia a povedal: „Náš Maťko má dobrú hlavu, treba ho dať študírovať.
Bernard
Mladý básnik sa raz pýtal Tristana Bernarda:
– Ako sa vám páčia moje básne? Bernard odpovedal:
– Sú medzi nimi dve, ktoré by nemohol napísať ani Goethe, ani Hugo.
– Prečo? – začervenal sa polichotený autor.
– Lebo jedna z nich je o kine a druhá o rádiu.
*
Slávneho spisovateľa sa raz spýtali, aký je rozdiel medzi kapitálom a prácou.
– Keď si od vás požičiam tisíc frankov, budem mať kapitál. A kým ich odo mňa vymôžete, budete mať prácu.
Bíla Lucia
– Tá Lucia Bíla, – rozplýva sa pán Krepáň, – má krásne zaoblené vokály.
– Nepozeraj sa jej na prsia, napomína ho manželka, – a radšej počúvaj, ako nádherne spieva!
Bismark
Raz zavolaii slávneho lekára k ríšskemu kancelárovi Ottovi Bismarekovi. Len čo sa naň lekár pozrel, hneď mu povedal diagnózu.
Bismarck uznanlivo pokýval hlavou a potom sa spýtal:
– Povedzte mi, koľko ľudí ste priviedli na druhý svet, kým ste sa naučili tak presne určovať diagnózu?
– Oveľa menej než vaša excelencia, kým neochorela, – pohotovo odvetil lekár.
Bohúň
Emo Bohúň, známy autor Zaprášených histórií, chceli ísť do Vysokých Tatier. Pred cestou si objednal v lomnickom Grande u riaditeľa izbu a na dôvažok si želal aj pekné počasie a južný vietor. Riaditeľ všetko ochotne prisľúbil.
Keď však Bohúň prišiel do Lomnice, bola veľká zima a hvízdal studený severák.
– Nuž toto je ten objednaný južný vietor? – zapáral vtipný Bohúň do riaditeľa hotela.
– A veruže je! – nedal sa riaditeľ. – Lenže teraz sa práve vracia zo severu!
Borodáč Janko
Po vojne veľmi chýbalo ľuďom kurivo, preto si niektorí herci Štátneho divadla v Košiciach odnášali občas v kufríkoch kúsky uhlia z divadelnej kotolne. Prísny riaditeľ Janko Borodáč stretol raz jedného herca, vychádzajúceho z divadla s skufríkom v ruke. Ako to mal vo zvyku, spýtal sa ho v tretej osobe:
– A čo nesie herec v tom kufríku?
– Prosím pekne, prádlo, – odvetil herec roztraseným hlasom. A riaditeľ Borodáč zvýšil hlas:
– Počujem dobre?
A herec vyjachtal zo seba ešte raz:
– Prosím pekne, prádlo, – a už-už sa chcel priznať k svojej maličkej krádeži, ale riaditeľ-purista ho predbehol:
– Po slovensky sa hovorí bielizeň, a nie prádlo!
Brahms Johannes
Brahms bol na pohrebe známeho, ale málo nadaného hudobného skladateľa. Jeden z príbuzných ho požiadal, aby nad hrobom niekoľkými slovami zhodnotil nebohého umelecký význam.
– Nie, nie, milý priateľ, – bráni sa Brahms naľakaný. – Je mi ľúto, ale nejde to. O mŕtvych sa má hovoriť len dobre.
*
Brahms si vysoko cenil talent „kráľa valčíkov“ Straussa, s ktorým sa už veľmi dlho priatelil. Keď ho raz Straussovci požiadali, aby im napísal niečo do rodinného pamätníka, skladateľ dlho rozmýšľal, až napokon hodil na papier niekoľko taktov Straussovho valčíka. Na krásnom modrom Dunaji. A pod to sa podpísal: „Žiaľ, hudba nie je moja“. Johannes.
*
O Brahmsovi sa vedelo, že nemal rád, keď ho ľudia priveľmi často vyhľadávali a uchádzali sa o jeho priazeň, aby sa potom v spoločnosti mohli chváliť, že sa s ním poznajú. Stalo sa, že manželka akéhosi vplyvného človeka vypracovala vopred zoznam hostí, ktorých chcela pozvať na hostinu do svojho sídla, a poslala ho Brahmsovi so žiadosťou, aby vyškrtol mená osôb, s ktorými sa nechce stretnúť.
Brahms zoznam obratom vrátil s vyškrtnutým – vlastným menom.
*
K slávnemu nemeckému hudobnému skladateľovi Brahmsovi prišla mladá dáma, ktorá sa domnievala, že má spevácke nadanie a prosila ho, aby jej dovolil niečo zaspievať.
Skladateľ jej podal partitúru. Keď dáma skončila, ospravedlnila sa:
– Tá pieseň sa ťažko spieva.
– Áno, a ešte ťažšie sa počúva, – odpovedal jej sucho Brahms.
*
Keď sa pýtali nemeckého hudobného skladateľa Brahmsa, čo hovorí na zhudobnenú Schillerovu báseň „Zvon“, pokýval začudovane hlavou a povedal:
– Tá báseň je skutočne nezničiteľná.
*
Vydavateľ vyčítal mladému a vtedy ešte neskúsenému Brahmsovi:
– Prečo píšete iba skľučujúcu a smutnú hudbu? Nezabúdajte, že poslucháči sa chcú baviť. Prineste niečo veselé a uvidíte, že vaše skladby pôjdu na dračku. Bude radosť ich predávať!
O niekoľko dní priniesol Brahms vydavateľovi romancu, ktorá sa začínala slovami: „Veselo si líham do hrobu“.
Brehm
Nemecký zoológ Alfre Brehm mal prednášku o svojich objavoch. Akýsi vtipkár v hľadisku ho ustavične rušil kikiríkaním. Brehm napokon vytiahol hodinky a začudovane pokrútil hlavou.
– Zaujímavé, podľa mojich hodiniek je ešte len pol desiatej večer, ale v skutočnosti už musí byť ráno, pretože inštinkt živočíchov nižšieho radu je neomylný.
Ozval sa nadšený potlesk a falošný kohút veľmi rýchlo stíchol.
Brecht Bertolt
Svoju lásku k bavorským klobáskam vyznával nemecký dramatik Bertolt Brecht pri mnohých príležitostiach. Kedykoľvek prišla reč na túto nemeckú špecialitu, vždy kategoricky vyhlasoval:
– Klobáska je vrcholom všetkých pôžitkov! A keď sa ho spýtali prečo, zanietene odpovedal:
– Kým tomu prídete na koreň, je po nej!
*
Spolupracovník sa opýtal Brechta, akú farbu má mať určitá kulisa. Brecht odpovedal veľkoryso:
– Na farbe mi zvlášť nezáleží, hlavne aby bola šedá.
*
Debatovalo sa o tom, či počet režisérov stačí kryť stále vzrastajúcu potrebu filmu a divadiel. Spomínali sa všetci, čo prichádzali do úvahy. Aj Brecht usilovne premýšľal a nakoniec povedal:
– Na svete sú len dvaja režiséri. Tým druhým je Cháplin.
*
Brecht miloval v Augšpurku akúsi ženu a sľúbil jej manželstvo. Keď sa potom odsťahoval do Mníchova, zoznámil sa s inou a tak isto jej sľúbil manželstvo. Obe ženy sa o sebe dozvedeli, zišli sa v kaviarni a zhodnotili situáciu. Potom si na Brechta počkali pred divadlom a naliehali na neho, aby sa rozhodol:
– Ktorú z nás si teraz vezmeš?
Pán Brecht odpovedal skromne a s vážnou tvárou:
– Obe.
*
Otec Bertolta Brechta bol riaditeľom malej augšpurskej papierne. Bertolt teda chodil do školy s deťmi robotníkov zo susedstva a cestou si s nimi vymieňal desiatu. Pán Brecht neskôr tvrdil, že to bolo prospešné pre obe strany; robotnícke deti vraj pociťovali zadosťučinenie, že môžu jesť desiatu syna riaditeľa, a riaditeľovmu synovi sa zasa desiata robotníckych detí zdala chutnejšia.
Briand
Desaťnásobný francúzsky premiér Aristide Briand bol vášnivým rybárom. Keď sa však stal premierom, čoraz väčšmi zanedbával svojho koníčka.
Anglický predseda vlády Lloyd Georg mu preto pri jednej príležitosti povedal:
– U nás v Anglicku štátnici chytajú ryby aj vtedy, keď ich ťaží najväčšia zodpovednosť za osudy štátu.
– V Anglicku je i to možné, – zamyslel sa Briand – ale vo Francúzsku, keď sa rybár stane premierom, dokonca aj ryby prejdú do opozície!
Bukovčan Váňuška
Keď Váňuška Bukovčan viedol prvý raz Jána Kostru na hríby do vojenských lesov za Lakšárskou Novou Vsou, bolo krásne bezoblačné popoludnie. Už vstupovali do lesa, keď zrazu z ničoho nič zadunelo, akoby hromy zaburácali. Básnik Kostra sa nechápavo zastavil.
– Vieš, Jano, to sa zem puká, čo tie hríby tak husto vyliezajú, – objasnil situáciu Ivan Bukovčan, tajac pred Kostrom, že sa blížia k vojenskej strelnici.
Burian
Raz hral Vlasta Burian v Zlíne futbal. Jeden z divákov mu po zápase povedal:
– Veľmi sa mi páči, že aj takí starí hráči vedia ešte dobre hrať futbal.
– Akíže starí hráči? – ohradil sa Burian. – Pozrite na klaviristu Paderewského. Má už osemdesiat a ešte stále hrá na krídle!
Burton
Keď som bol malý, – hovoril slávny americký herec Richard Burton, – otec mi vždy radil: Nie, aby ťa napadlo ísť do nejakej divadelnej revue. Toľkokrát mi rozprával o veciach, ktoré by som tam mohol vidieť, až som sa tam raz zo zvedavosti vybral. A čo som tam videl? Otca…
Casanova
Známy zvodca a dobrodruh G. G. Casanova na otázku priateľov ako je možné, že si tak ľahko získava priazeň žien odpovedal:
– V každom človeku sú vlastne traja ľudia. Jeden, ktorý hovorí, druhý, ktorý počúva a tretí, ktorý vie mlčať… Tieto tri vlastnosti majú ženy rady. Z mužov ich mám práve ja.
Caruso
Slávny taliansky spevák Enrico Caruso raz ochorel. Keď sa uzdravil, opýtal sa lekára, koľko je dlžný.
– Päťsto dolárov, – odpovedal lekár.
– Ó, – prekvapil sa Caruso, – tá moja choroba bola oveľa vážnejšia, než som si myslel!
…Cato
Keď rímsky štátnik a vojvodca Cato pozoroval množstvo sôch zaslúžilých občanov poznamenal:
– Bol by som radšej, keby sa ľudia pýtali, prečo tu nie je Catova socha než aby sa pýtali, prečo tu je.
*
Keď vypukol v Ríme hlad, senát vyzval starého Cata, aby utešil ľud.
– To je zbytočné, vyhlásil Cato. Brucho predsa nemá uši.
Coogan Jackie
Jackie Coogan slávny detský herec vo filme Charlie Chaplin „KID“, dosť skoro opustil filmové ateliéry. Na otázku prečo, odpovedal:
– Tam je taký ťažký vzduch, že keď som odtiaľ vyšiel, začal som sa venovať obchodu s ventilátormi.
Curie
Frederic Joliot Curie, známy francúzsky fyzik, nositeľ Nobelovej ceny, raz vyhlásil:
– Čím je vedecký pokus vzdialenejší od teórie, tým má bližšie k Nobelovej cene…
Čapek Karel
Čapek obľuboval hru so slovami. Raz keď sa prechádzal nadránom vo svojej záhradke prihovorila sa mu susedka.
– Všakže nám dnes v noci pekne zapršalo?
Čapek sa zamyslel a naoko prísne poznamenal:
– Ako to ženám, nám chlapom hádam tiež.
*
Čapek sedel raz v električke a bol veľmi zamyslený. Pristúpil k nemu sprievodca so slovami:
– Lístok, prosím!
Čapek siahol do vrecka po legitimáciu, v roztržitosti však vytiahol hodinky a ukázal ich sprievodcovi. Sprievodca, rovnako zamyslený, pozrel sa na ciferník, zasalutoval a bez slova odišiel.
Dali
Raz sa pýtali maliara Salvatora Daliho, prečo si na prst priviazal špagátik.
– Preto, aby som na niečo nezabudol. Špagátik mi pripomína povraz, povraz ring, ring boxera, boxer úder, úder stratu vedomia, strata vedomia alkohol, alkohol fľašku, fľaška jeden bar na Saint Germain de Pres, kde na mňa čaká môj priateľ Marcel Achard…
Darcová Mireille
Francúzska herečka Mireille Darcová je ešte stále slávna, ale často pripomína:
– Skutočne slávna budem až keď si ma žiaci v škole budú mýliť s Jeanne d’Arc!
Darwin
Je to pravda, že sa poznáte s naším kráľom? – spýtal sa raz Charlesa Darwina priateľ. Darwin sa len pousmial:
– Ako ste na to prišli?
– Sám kráľ o tom hovoril…
– Ale to sa len tak vyťahoval…!
*
V Londýne sa raz zišlo grémium učencov.
– O tisíc rokov bude pre ľudí na zemi len miesto na státie, – povedal sir Charles Darwin, vnuk slávneho učenca.
Rektor Kalifornskej univerzity nato dodal:
– Keď budú iba miesta na státie, potom určite poklesne pôrodnosť.
Degas Edgar
Slávneho francúzskeho maliara Edgara Degasa raz navštívil v ateliéri znalec umenia a prekvapene konštatoval, že v miestnosti nie je ani jeden obraz.
– Ako je to možné, majstre?
Maliar odvetil:
– Či neviete, že za Degasa sa dnes platí až pol milióna za kus? Taký prepych si nemôžem dovoliť!
Democritos
Democritovi ktosi povedal: prečo ty, taký veľký si sa oženil s takou malou ženou?
Democritos odpovedal: Keď som si vyberal zlo, zvolil som si menšie.
Dibarbora František
Známeho slovenského komika Františka Dibarboru, práve hrajúceho v kostýmovej hre, prišla cez prestávku pozdraviť do šatne jedna z jeho početných ctiteliek.
– Nepamätáte sa na mňa? – vypytovala sa neodbytne.
A František Dibarbora, ktorý nemal potuchy, s kým hovorí, sa ospravedlňoval:
– Nehnevajte sa, ale som taký zamaskovaný, že vás vôbec nespoznávam.
Dietrichová
Keď sa herečka Marlene Dietrichová po prvý raz od skončenia druhej svetovej vojny vrátila do Nemecka, jeden večer strávila v kruhu svojich starých známych z divadla. Na otázku istého kritika, či pokladá za rozumnejších mužov alebo ženy, odpovedala:
– Prirodzene, že ženy sú oveľa rozumnejšie. Videli ste už niekedy ženu, ktorá by sa uchádzala o muža iba preto, že má pekné nohy?
Diogenes
Keď raz Diogenes videl ženu obesenú na olive, povedal:
„Ach, kiež by všetky stromy rodili takéto ovocie!“
*
Keď sa Diogena opýtali, ktoré víno pije najradšej, povedal: „Cudzie.“
*
Raz, keď Diogenes pozoroval zlého lukostrelca, šiel a posadil sa k terču. „Aby ma ten človek náhodou netrafil,“ povedal.
*
Grécky filozof Diogenes videl raz v Negare stádo baranov s bohatou vlnou. Medzi baranmi pobehovali veľmi otrhaní, takmer nahí pastieri.
– To je teda smutné, zamyslel sa filozof.
– V Negare je lepšie byť baranom ako človekom.
*
Diogenes bol známy svojou uštipačnosťou. Raz vstúpil do veľmi špinavých kúpeľov. Keď konečne našiel zriadenca, s pohoršením sa ho spýtal:
– Môžeš mi prezradiť, kde sa umývajú tí, ktorí sa tu okúpali?
*
Po zaľudnených uliciach chodil Diogenes za jasného dňa s horiacim lampášom. Istý známy sa ho spýtal, čo hľadá. On mu odvetil, že hľadá človeka. Keď na mesto zaľahla noc, stretol túlajúceho sa Diogena ten istý známy.
– Ešte hľadáš človeka?
– Nie, teraz už hľadám ženu!
Dostojevskij
Pri istej príležitosti sa prihovoril vysoký cársky dôstojník F. M. Dostojevskému:
– Básnici a spisovatelia nie sú nič iné ako dvorní šašovia a blázni. Alebo sa mýlim? Je rozdiel medzi bláznom a básnikom?
– Je, – odpovedal pokojne Dostojevskij. – Blázon sa spytuje a básnik odpovedá.
*
Fiodor Michajlovič Dostojevskij sa raz prechádzal po Petrohrade a na múre zbadal novú vyhlášku. Keď si ju chcel prečítať, zistil, že si doma zabudol okuliare. Zastavil preto okoloidúceho muža a poprosil ho, aby mu prečítal text vyhlášky. Muž mu odpovedal:
– Nemôžem, pane. Som na tom práve tak ako vy, ani ja neviem čítať…
Doyle
Arthur Conan Doyle, svetoznámy autor románov o Sherlockovi Holmesovi, bol nadšeným špiritistort1. Dramatik George Bernard Shaw počúval jeho rozprávanie s pochybnosťami.
– Môžem vás uistiť, milý Shaw, že stôl sa skutočne pohol z miesta, – tvrdil Doyle.
– To len dokazuje, – odpovedal Shaw, že múdrejší ustúpi.
*
Raz čakal tvorca nesmrteľného Sherlocka Holmesa anglický spisovateľ Doyle na vlak. Predavač kníh mu ponúkal rozličné knihy, ale stále počul tú istú odpoveď:
– Čítal som:
Napokon predavač vytiahol akúsi knihu a povedal:
-Túto ste určite nečítali. Je to posledné dielo Doyla o špiritizme. Vyšla len včera.
– Máte pravdu, – Odpovedal spisovateľ. – Nečítal som ju. Ja som ju iba napísal.
Dumas ml.
Francúzsky spisovateľ Alexander Dumas ml. pomohol akémusi dedinčanovi vytlačiť do kopca vozík, ktorý ťahal osol. Sedliak mu na kopci srdečne poďakoval:
– Veľmi pekne ďakujem, pane. To viete, s jedným oslom by som sa do takéhoto kopca ťažko dostal…
Dumas st.
Alexander Dumas st. chcel ísť na výlet do hôr Sierry Névady, kde vyčíňali banditi. Požiadal teda miestneho úradníka o ochranu. Ten mu pridelil dvoch strážnikov. Dumas sa diskrétne opýtal:
– Nemohli by ste mi dať ešte dvoch banditov?
– Prečo? – čudoval sa úradník.
– Na ochranu pred policajtmi…
*
Dumas st. podpichoval svojho priateľa Soumeta, keď v Theatre Franyais dávali jeho hru a jeden z divákov v kresle zaspal:
– Vidíš, taký úspech má tá tvoja hra!
Na druhý deň bola pre zmenu na programe Dumasova hra. V divadle bol Dumas a tiež Soumet. Ten zrazu poklepal Dumasa po pleci a ukázal mu diváka, ktorý si v kresle pokojne pochrapkával.
– Vidíš, Dumas, že aj tvoje hry sú dobrým uspávacím prostriedkom!
– Mýliš sa, priateľko, – bránil sa Dumas. – Toto je predsa ten divák, čo zaspal ešte včera – a je len samozrejme, že sa z tvojej hry ešte nevyspal…!
*
Dumas starší sedel raz pri hostine oproti bohatému namyslencovi. Takí ľudia sa mu z hĺbky duše protivili, a preto si ho občas doberal. Keď už namyslencovi došla trpezlivosť, rozhnevane sa ozval:
– Viete, ako máte blízko k hlúposti?
– Viem, – pohotovo odpovedal Dumas.
– Iba cez stôl!
*
Dumasa pozval na obed lekár Gistal, ktorý bol známy tým, že hostí nútil, aby sa zapísali do knihy návštev
– Majstre, – obrátil sa lekár na spisovateľa, – mohli by ste mi niečo napísať do pamätnej knihy?
Dumas váhal, ale napokon začal písať: „Odkedy je u nás v meste Dr. Gistal, zrušili sme nemocnicu…“
– Ach, vy mi lichotíte, – nezdržal sa natešený lekár. Zmĺkol však, keď dočítal koniec vety: „… a museli sme zriadiť ďalší cintorín.“
*
K Dumasovi st. prišli vyberať na dobročinné účely. Spisovateľ siahol do vrecka a daroval im jeden frank. Páni sa rozpačito poďakovali. Potom sa spýtali, kde býva jeho syn Dumas mladší.
– Býva o poschodie vyššie, ale teraz nie je doma. Ukážte listinu, vybavím to za neho.
Podali mu papier a s napätím čakali, koľko daruje za syna.
Dumas vzal pero, zamyslel sa a za svoje meno pripísal:… a syn.
*
Raz slávny Dumas starší pomohol roľníkovi vytlačiť hore kopcom vozík ťahaný somárom. Roľník sa mu na vrchu srdečne poďakoval:
Veľmi pekne vám ďakujem, pane. To viete, s jedným somárom by som s tým vozíkom sotva vyšiel hore…
Dürer Albrecht
Nemecký maliar Albrecht Dürer bol veľkým ctiteľom ženského pohlavia. Jednako však, keď raz bola debata o láske a ženách, vyhlásil:
– V nebi nie sú manželstvá a v pozemských manželstvách zasa nie je nebo…
Edison Thomas Alva
Raz sa pýtali Edisona, kto vynašiel telegraf.
– Predsa ja, – odpovedal Edison.
Naozaj? Viete, čo sa písalo v novinách? V Etrurii pri vykopávkach našli medený drôt. Niektorí vedci z toho usudzujú, že už Etruskovia poznali drôtový telegraf.
-To nič nie je, – odvetil Edison.
– Neďaleko Berlína pracovala skupina archeológov, a nenašla nijaký drôt.
– A čo má byť?
– To, že starí Germáni už zrejme poznali bezdrôtový telegraf!
*
Edison bol známy svojou vynaliezavosťou. Na svojej chate mal množstvo prístrojov, ktoré šetrili a uľahčovali prácu vedca. Raz sa mu posťažoval priateľ, že bránku pri vchode do záhrady otvoril iba s vypätím všetkých síl.
– To je celkom pochopiteľné. Veď otvorením bránky ste do vodojemu na streche mojej chatky napumpovali tridsať litrov vody.
Eduard VII.
Keď bol anglický kráľ Eduard VII. ešte mladý princ, mal domáceho učiteľa. Ten mu raz pri hodine náboženstva povedal:
– Dôležitejší ako kráľ je…
– Ja viem, – skočil mu do reči Eduard, – eso….!
Einstein
Albert Einstein bol raz na večierku v dome amerických snobov. Pani domu sa chcela pochváliť svojou vzdelanosťou, a tak priviedla Einsteina k oknu a ukázala na akúsi hviezdu:
– To je Venuša. Poznám ju, lebo žiari ako krásna žena.
– Ľutujem, – odvetil veľký fyzik, – ale planéta, na ktorú ukazujete, je Jupiter.
– Ach, drahý profesor! Ste naozaj geniálny. Na takú obrovskú vzdialenosť viete rozoznať pohlavie hviezdy…
*
Istý mladý muž si chcel utiahnuť z Einsteina, a tak sa ho opýtal:
– Majstre, vy toho viete veľmi veľa, ale či viete aj takú jednoduchú vec, koľko je tri krát štyri?
Veľký matematik odpovedal bez zaváhania:
– Stodvadsať! Samozrejmé, k tomu som musel prirátať vašu osobu!
*
Istý novinár v rozhovore s Einsteinom sa vedca spýtal:
– Ktorý mozog môže byť ešte dokonalejší ako váš?
Einstein, známy svojou príslovečnou skromnosťou, sa iba zasmial a povedal:
– Zrejme mozog iného človeka.
*
Raz sa spýtali Einsteina, akou zbraňou bude ľudstvo bojovať v tretej svetovej vojne.
– Neviem, – odvetil slávny učenec. – Viem len, aká zbraň sa bude používať v štvrtej svetovej vojne.
– Aká?
– Kopija…
Exupéry
Vynikajúceho francúzskeho spisovateľa Antoine de Saint-Exupéryho predstavili raz istej reprezentatívnej dáme, pričom zdôraznene vyslovili jeho priezvisko: Saint-Exupéry.
– Dáma vzrušene zvolala: – Taký mladý a už svätý?!- Spisovateľ v rozpakoch až do rána vysvetľoval dáme, že sa len tak volá… a keď sa mu to napokon podarilo, dáma po salónoch Paríža vykladala, že sa zoznámila s pánom Exupérym, ale že nie je ani zďaleka taký svätý, ako o ňom hovoria..
Ezop
Grécky bájkar Ezop raz stretol pútnika, ktorý sa ho opýtal:
– Za aký čas sa dostanem do mesta Eluzis?
Ezop odvetil:
– Pokračuj v ceste!
– To viem, že musím ísť ďalej, keď sa tam chcem dostať. Preto sa ťa pýtam, ako dlho mi bude trvať cesta.
– Choď ďalej!
– Si smiešny, – odsekol pocestný nahnevane a vykročil. Vtedy za ním Ezop zakričal:
– O tri hodiny budeš v Eluzis.
Pútnik sa otočil:
– Prečo si mi to nepovedal hneď?
A Ezop odpovedal:
– Najskôr som musel vidieť, ako rýchlo kráčaš…
Fejérpataky-Belopotocký
Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, zostavovateľ a vydavateľ slovenských kalendárov, cestoval raz na koči po Hornej Orave, kde ho zastavili dedinskí mládenci – zbojníci.
Mládenci zamávali valaškami ponad hlavy a zakričali:
– Bohu dušu a nám dukáty!
Fejérpataky-Belopotocký nestratil duchaprítomnosť:
– Chlapci, a či vy viete, kto som ja?!
– Nevieme. Sem s dukátmi!
– Keď neviete, poviem vám. Som ten, čo zostavuje kalendáre. A ak mi ublížite a nepustíte ma, nakladiem vám do kalendárov takú búrku, dážď a povodeň, že zničia celú úrodu vo vašom chotári!
Mládenci sa sklamane pozreli jeden na druhého a Fejérpatakyho v pokoji pustili.
Fernandel
Na jednom večierku rozprával Fernandel svoje zážitky z Japonska. Objednal si špeciálnu pálenku z ryže a keď si popíjal, zrazu zbadal, že sa svet okolo neho i s ním pohybuje. Zavolal čašníka a svoje dojmy mu zveril. Ten sa úctivo poklonil a odpovedal:
– Pane, to čo sa s vami teraz robilo a čo ste videli, to nezapríčinila naša pálenka, ale naše malé zemetrasenie.
*
Populárny francúzsky komik Fernandel povedal raz priateľom, že sa stal vegetariánom. Čoskoro nato ho však jeden z nich uvidel, ako si v reštaurácii pochutnáva na rezni.
– Veď si vravel, že sa zriekaš mäsa!
– Áno, – usmial sa Fernandel. – Ale dnes je utorok a vtedy máme my vegetariáni pôst!
*
Raz prišiel známy francúzsky komik Fernandel do štúdia celý roztrpčený.
– Predstavte si, – sťažoval sa priateľom, – do môjho domu sa vlámali zlodeji a pobrali všetko, čo len mohli.
Jeho priateľ Jean Gabin sa na neho prekvapene pozeral:
– Ale, ale. Pokiaľ viem, máš predsa vždy pod vankúšom pištoľ.
– To áno, mám, – priznal Fernandel. – Tú našťastie nenašli.
Filčík Ctibor
Viacerí priatelia nášho skvelého herca Ctibora Filčíka (1920 – 1986) si všimli, že sa ich idol príliš hlboko ukláňa istým funkcionárom.
– Ctibor, prečo to robíš?! -vyčítali mu. – Veď tí si to od teba vôbec nezaslúžia!
– Ja viem, a práve preto to robím, – odvetil pokojne herec Filčík. Lebo čím menší trpaslík,
tým nižšie sa mu človek musí ukloniť.
France
Anatole France v jednom zo svojich románov napísal vetu:
„Bolestná prázdnota, ktorá nastala po strate milovanej bytosti…“
Istý mladý parížsky kritik napísal, že France je iba priemerný spisovateľ a na dôkaz svojho tvrdenia citoval túto vetu.
„Smiešne,“ napísal v závere kritiky, „ako môže byť niečo súčasne prázdne a bolestné?“
Marcel Achard, známy dramatik, sa po prečítaní článku opýtal kritika:
– Prečo sa vám to zdá nemožné? Vás ešte nikdy nebolela hlava?
Franco
Španielsky diktátor generalissimus Francvisco Franco Bahamonde usporiadal na počesť istého amerického diplomata slávnostnú prehliadku svojej armády. Povráva sa, že keď už skoro hodinu pochodovali pred nimi vojenské útvary, povedal hosť Francovi:
– Ako vidím, venujete armáde skutočne prvoradú pozornosť.
– Och, – odvetil mu Franco, – to, čo ste doteraz mali možnosť vidieť, nebola predsa armáda, ale iba moja telesná stráž…
Franklin Benjamin
Benjamin Franklin, americký štátnik a vedec, vyvíjal v Paríži ako americký veľvyslanec horlivú diplomatickú činnosť. Jedinou jeho chybou bolo, že nevedel po francúzsky a na staré kolená sa už žiaden jazyk nechcel učiť. To mu však nebránilo, aby na recepciách zo zdvorilosti tlieskal veľmi nahlas. Na jednej recepcii zašeptal do ucha Franklinovi španielsky vyslanec, ktorý rozumel po francúzsky:
– Veľmi sa mi páčilo, že ste najviac tlieskali, keď chválili vás…
František I.
Cisár František I. daroval mestu Viedni park. Otcovia mesta sa radili o jeho výzdobe, ale nemohli sa dohodnúť. Nakoniec radca Kogler predniesol panovníkovi tento návrh:
– Ja a moji priatelia sme toho názoru, že medzi nymfami v parku by sa krásne vynímala socha Lásky…
Vtom ho cisár prerušil:
– Na tento účel úplne postačia lavičky!
Galenus
Grécky lekár Galenus mal vo zvyku hovorievať:
– Najlepší lekár je príroda, lebo lieči tri štvrtiny všetkých chorôb a nikdy nehovorí o svojich kolegoch zle.
Gigli
Raz pozvali slávneho talianskeho tenoristu Benjamína Gigliho, aby zaspieval na súkromnom večierku istého amerického milionára. Milionár mu za vystúpenie sľúbil maličkosť – tisíc dolárov.
– Po vystúpení, – povedal milionár, – budete musieť ale hneď odísť. Viete, moji hostia nie sú zvyknutí stýkať sa s ľuďmi, éhm… z divadla.
Gigli sa usmial a povedal:
– Milý pane, ak ma nenútite zostať s vašimi priateľmi, tak mi za vystúpenie úplne stačí aj päťsto dolárov.
Goethe
O Johannovi Wolfgangov Goethem, nemeckom básnikovi, sa hovorilo, že patrí do skupiny milovníkov kníh, ktorí si s veľkou radosťou požičiavali ťažko dostupné diela, ale potom im ani vo sne nenapadlo vrátiť ich majiteľovi.
Keď Goethe znovu „zabudol“ vrátiť vzácne vydanie Sofoklových drám, ktoré si požičal od svojho priateľa Wielanda, ich majiteľ mu napísal:
– Milý Goethe! Vo vypožičiavaní diel gréckych klasikov Vás Vaši priatelia pokladajú za neprekonateľného, ale pri ich vracaní si Vás želajú iného.
Gogh
Istý výtvarný kritik sa s výčitkou obrátil na Van Gogha.
– Nikdy v živote som nevidel v prírode také farby, aké sú na vašich obrazoch.
– Maľujem to, čo vidím, a nie to, čo vidíte vy. Príroda sa nevyzlieka pred každým.
Gogoľ
Keď sa rukopis Nikolaja Godgoľa Mŕtve duše dostal do rúk cisárskej cenzúry, jej šéf Golochvastov kategoricky zakázal dielo vydať.
Zákaz zdôvodnil nasledovne:
– Nikdy s tým nebudem súhlasiť! Duša je nesmrteľná a mŕtve duše neexistujú!
Gorkij
Pri svojich cestách po cárskom Rusku Maxima Gorkého zatkli v jednej gubernií. Policajný komisár, ktorý ho vypočúval, nechcel akosi stále uveriť, že má pred sebou skutočného Maxima Gorkého. Na konci výsluchu mu teda povedal:
– Napokon, môžeme sa o tom presvedčiť. Ak ste naozaj ten známy spisovateľ, napíšte mi do rána nejakú poviedku. Keď to dokážete, prepustím vás.
Gorkij súhlasil a ráno bol voľný. O niekoľko dní našiel poviedku uverejnenú v miestnom časopise. Ako autor bol podpísaný policajný komisár…
Gott Karel
– Keď raz pôjdem do dôchodku, – zdôveruje sa nestarnúca hviezda Karel Gott, – kúpim si hojdacie kreslo a dva týždne budem oddychovať.
– A čo budete, majstre, robiť potom? – túži vedieť superreportér.
– Potom? Pomaly sa začnem húpať.
Úsmevy starých Grékov
Abdérčan sa chcel obesiť, ale povraz sa pretrhol, on spadol a rozbil si hlavu. Odobral sa teda k lekárovi, dal si na ranu priložiť náplasť, šiel a znovu sa obesil.
*
Dvaja leňosi spali vedľa seba. Prišiel zlodej, stiahol z nich prikrývky a ukradol ich. Jeden z leňochov to pozoroval a hovorí druhému: „Vstaň a chyť toho, čo nám ukradol prikrývky!“
– „Nechaj ho tak,“ vraví druhý; „Až príde a bude nám chcieť ukradnúť vankúše, chytíme ho obaja!“
Guitry Saša
Herec Saša Guitry si raz v banke uložil väčší obnos peňazí,, ale čoskoro ich začal postupne vyberať. Keď konečne vyšiel s posledným zvyškom vkladu z banky, poklepkal hliadkujúcemu strážnikovi na rameno a povedal:
– Už môžete ísť domov, priateľu. Už žiadne nebezpečie nehrozí!
Hašek
Keď mal Jaroslav Hašek asi štrnásť rokov, prišiel raz zo školy domov a zháňal voľačo jesť. Na obed bola pečeň, ale veľmi tvrdá. Vyskočil od stola, zobral si čiapku a oznámil:
– Zbohom, mamička, ideme zo školy na výlet na Slovensko. Keď sa vrátim, možno bude už tá pečeň mäkká…
Keď sa Hašek po troch týždňoch vrátil z výletu, jeho prvé slová boli:
– Mamka moja, už je tá pečeň mäkká?
*
Stretol raz na Václavskom námestí Jaroslav Hašek známeho spisovateľa, ktorého nemohol zniesť pre jeho vystatovačnosť. Prehodili spolu niekoľko slov, keď si spisovateľ na niečo zmyslel.
– Predstavte si, pán Hašek, jedna dáma čítala prednedávnom vo vlaku môj román. A keď sa odtrhla od čítania zistila, že sa previezla o desať staníc.
Hašek to už nemohol vydržať a povedal:
– A prosím vás, ako mohla tak tvrdo zaspať?
Hamsun
Keď si nórsky spisovateľ Knut Hamsun ešte zarábal písaním do novín, priniesol do redakcie článok.
– Je to celkom dobré, – pochválil ho redaktor, – ale píšete trocha neprístupne. Musíte písať tak, aby tomu porozumel každý hlupák.
– Ktorú pasáž ste prosím nepochopili? – spýtal sa Hamsun.